Svet je plný farieb. Priam nimi prekvitá. Farby tešia i zarmucujú, tíšia i burcujú, pôsobia na zmysly podobne ako chuť, vôňa či závan vetra vo vlasoch. Sú tu a stále budú a je len na ľuďoch, či si ich povšimnú.
Tráva je zelená. Aká samozrejmosť. Prejdeš okolo kúsku úbohej prírody v meste a nič si nevšimneš. Ľudské bytosti majú smutnú prirodzenosť stať sa až slepými pre veci, ktoré tu sú každý deň... krv za brieždenia či fialový zamat pri západe. Zelený šum lístia či nedotknutá belosť snehu na strechách. Samozrejmosť. Zastavil si sa už vôbec a naozaj otvoril oči? Vieš ako chutia odtienky včelieho bzukotu, ako hladí dotyk temna babôčkiných krídel? Vieš aké je nebo po búrke, alebo letný obláčik? Chuť farieb, to je chaotický rytmus, čo vytvára vedomie.
Všetko vo svete má zmysel, svoje zákonitosti. Aj farby majú. Čerešne nikdy nebudú modré, krídla hrdličky čierne. Je to jednoduché, pritom zvláštne. Dieťa miluje tíšiacu blízkosť matkiných vlasov, matka ruže drobných líčok. Ja milujem tvoj rumenec, jemnosť pier. Milujem aj nevinnosť sedmokrások či hĺbku ľudských očí. Milujem vôňu mokrého dreva a jednoduchosť dúhy. Zvláštne. Asi milujem aj pestrú mozaiku bytia.
Človeče, prosím, nezabudni na jas púpavy či temný lesk čokolády. Nemusia tu byť večne. Ako aj ty, či dar tvojich očí. Nedovoľ, aby sa farby zmenili len na šedý popol, čo zmyje chladivý dážď. Svet je plný farieb. Tíšia i zarmucujú, tešia i burcujú. Sú darom od Boha, tak ako ty.