reklama

Tma

Sedel som za stolom a bol som posledným človekom na Zemi. A zrazu sa otvorili dvere.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vlastne nie, najprv ktosi zabúšil, sťa by ich chcel vyraziť z pántov a až potom sa odraziac od steny rozleteli. Hranatá papuľa lačného draka, s nekonečnosťou čiernej diery vedúcej priamo do žalúdka. Tak sa mi javila polnočná chodba za dverami. Zvláštne. Akoby som nič nevnímal, a pritom všetko.
 

Trošku ma myklo pri náraze, čo štiepal lepenku na triesky. Vlastne, bolo to len akési šklbnutie, ktoré sa snažilo byť kŕčom. Jemne začalo pri kútiku úst, ale ospalý mozog mu zarazil akékoľvek pokusy o rozvinutie k dokonalosti. Zvláštne, ešte včera fungovalo všetko tak, ako má. A teraz svaly akoby nikdy neboli moje. A možno iba ten mozog, čo už slušnú chvíľu pulzoval v tesnej lebke, mi nepatril. Oči mám vlhké od slaného dažďa. Aj teraz mi jedna kvapka spadla z okenice duše. Okenica duše. Aké poetické, však? Už ani nevidím. Všetko sa zlieva. Len ja a nekonečný pažerák smrti, čo ma už-už ukryje do svojich útrob. Zaspím. Spánkom spravodlivých, zaslúženým a spokojným. Nik ma už nezobudí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Zvláštne, pod chrbtom mám niečo mäkké. „Koberec, koberec,“ šepká niečo v útrobách hlavy, ale veľmi rýchlo zabudnem. Všetko je také, také zmätené. Pred chvíľou som sedel tam hore, a teraz... Kedy? Ako? Neviem. Nohami prepletá sa ľad. Ako požiar neúprosne postupuje hore a hore. Končeky prstov si necítim už dávno. Raz zmrazí aj srdce.  Tma.

 „...ítka! kde sú tie nosítka! Obväzy! Stratil veľa...“Pravidelná bolesť v lícach. Tiahne ma dole. No tak, odostrite záclony, vytiahnite rolety. Nič nevidím. Všade tma. Vťahuje ma do seba. Dole a dole. Líca ma už pália. Prestaňte!  „...er! Peter! Počujete ma? Počujete?“ nával svetla rozreže navretý mozog na kúsočky. Kedysi obyčajná lampa zmenila sa teraz na do biela rozžeravenú plazmu, čo neúprosne vlievajú do očí. A ten démon s tvárou deravej lebky sa len škerí, škerí a blábolí nezmysly. Peklo? Snáď. Obrazy, svetlo, zvuky, vône, všetky víria, zlievajú sa do seba. Po nich zostáva len prázdno, sťa sivé šumenie v televízii, ktoré vám pripomenie- choď už spať. A bolesť. Bolesť, tá vytiahne zásuvku a s náhlym „blik“ obrazovka sa vypne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Bol som posledným človekom na Zemi. Posledným človekom. Čo miloval a nenávidel, čo žil a umieral pre svoje srdce. Sám sa sebou, sám na svete. Nikto už nezostal, nie sú viac ľudia, len bytosti bez duše. Všetko je akási súťaž o najlepší kostým, masku. Ja nebol som taký. Sedel som v samote. Tá ako upír nebadane vysávala krv zo žíl. Dávala ilúzie zdravia, šťastia, priateľstva, lásky, možno erotiky. Zabíjala. Ja všimol som si ju. Preťať som chcel prísun jej sily z môjho tela. Zabiť tým upíra.  Teraz sedím na bielej posteli. V rukách ešte nemám cit. Vravia, že sa mi tam možno ani nevráti. Preto píšem kostrbato. Však píšem. Nevedomky sa pousmejem. Akoby tento papier bol nekrológ sveta, pritom je môj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Vrátili ma späť. Len čo som otvoril oči, vlievajú mi do hlavy múdre slová o živote a chorých mysliach, ktorým treba pomôcť. Nemusia sa veľmi snažiť. Už som ich. Už vlastne nežijem. Zem je bez človeka.  

Lýdia Matiašková

Lýdia Matiašková

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

ďalší človiečik čo rád chodí s otvorenými očami... milujem horkú čokoládu, písanie, fantasy knižky, moju gitarku a sem-tam aj mladšieho brata (opička na gumičke) ...just kiddin... Zoznam autorových rubrík:  WordsČierna inoväťParadoxonWe're all the laymen.

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu