Zamatové mihalnice,
Zatvárajú tie dvere do detskej duše.
Čo vidíš?
Iba čiernu tíš,
Svetlo sviece
A dievča učupené,
Ako sa trasie.
Nezakliala ju však,
Vznešená snehová kráľovná,
Ľad neopantáva zmysly.
Chveje sa,
S viečkami sklopenými,
Na lícach rozkvitnutý divý mak,
Avšak čielko a brada,
Akoby záhrada bielych ľalií bola.
Chveje sa,
Lebo sa potápa.
Bojí sa nádychu posledného,
Bojí sa tmavomodrej hladiny mora posvätného.
Bojí sa spomínať,
Spomínať na tvoje chladné oči.
Neubráni sa,
Ich nekonečná hĺbka ju premôže.
Och! Ako len chce!
Nemôže.
V duchu preklína deň,
Keď im dovolila zahľadieť sa do duše.
Nikdy nemala zazrieť ich temný kobalt,
Ako temná obloha nad spiacim mestom.
Nikdy nemala dovoliť svojej roztrasenej bytosti,
Opantať sa ich večným chladom.
Nikdy nemala dopustiť túžbu zazrieť horieť plamienok,
Plamienok v tých očiach zmrznutých.
Kto si...
Kto si, že ti dovolili takto sa zahrávať?
Kto si...
Neha vo vzduchu visí.
Chveje sa.
Chveje sa pri pomyslení na teba.
Potápa sa do dlhých vlasov,
Myslí,
Myslí na tvoje oči,
Ten nástroj diablov,
Lebo inak sa to nedá vysvetliť.
Prečo len v nich vidno diaľavu oceánov,
Tesne pred východom slnka?
Nikdy nemala pripustiť možnosť sa zaľúbiť.
Na perleťových perách sa rozhostil úsmev,
Neviditeľný, ako pád listov na jeseň.
Zaľúbiť sa.
Tak sa to volá,
keď sa rozbúši srdce,
Keď sa telo chveje,
Keď mihalnice zatvárajú sa v sladkom sne,
Keď myseľ obchádza lipové aleje,
Keď počuť anjelov spev,
Cítiť dotyky lesných elfov.
Áno, tak sa to volá.
Och! Prečo Si to len dopustil,
Keď nebolo dovolené mi,
Vdychovať tú krásne chladnú vôňu noc, deň.
Dobre Si predvídal,
Čierne následky Tvojich hier.
Dovolil si mi okúsiť ten zvláštny cit,
Odvtedy nieto v srdci mier.
Dovolil Si napiť sa trpkej vody tých očí,
Dovolil Si počuť sladký hlas,
Dovolil Si cítiť ostýchavosť náhodných dotykov,
Na lícach rumenec,
Dych zrýchlený.
Dal Si mi okúsiť z tej ovocnej záhrady,
Aj keď Si vedel, že všetko upadne do nemej temnoty,
S posledným vzdychom slabnúcej nádeje.
Opustené lipové aleje.
Prečo...
Prečo?!
Hlávka položené na bielom vankúši,
Hladím slzami zmáčané vlasy.
Ťažká vôňa kadidla zapĺňa pľúca.
Do uší vlieva sa,
Ťahavá pieseň organu.
Prečo...
Prečo?!
Sama vidím krehkosť ľudského života.
V ruke zvieram vysokú sviecu,
S trúchlivým krížom na vosku.
Prečo...Prečo?!
Prečo Si to dopustil?
Prečo Si naplnil neúprosný čas?
Prečo Si zhasil aj poslednú iskierku z ľadových očí?
Povolal Si si môjho anjela,
Padlého anjela bez krídel,
Čo zasvätil život krásnemu citu.
Triaška útle tielko mučí.
Vo vlhkej ruke strieborný krížik priložený ku perám.
Verím.
Verím, že to je milosrdné utrpenie.
Drahý Bože.
Vieš, že Ťa milujem,
Len moja zronená mladosť nevie,
Prečo si ukrátil mladého života.
Bielu ružu priložím k hrudi,
Dotyk zablúdi ku sluchám.
Nikdy viac mi už nebude dovolené,
Zazrieť tých očí lesk.
Pery ako ľadom obliate,
Pery večne strnulé.
Prisahám, večne budem myslieť len na teba.
Teba, čo si ukradol detskú nevinnosť,
Zo života vykúzlil radosť i bolesť.
Nikdy nezabudnem.
Tvár zakryjem do rúcha cudnosti,
Ruky zovriem vo vrúcnej modlitbe,
Venovanej iba tebe.
Vo vlhkej ruke strieborný krížik priložený ku perám,
Postava v čiernom habite,
Oči k nebesiam upreté,
Život tebe a Všemohúcemu dávam.
Dvere sa zavreli vo vlhkej cele,
Na chodbe počuť tlmené hlasy sestier,
A modlitba zvráskavených pier,
Vzýva na stretnutie so svojím anjelom.
Padlým anjelom bez krídel.
Prečo...
Prečo?!
Už viem.
