Dostali sme dar reči. Vďaka nemu vieme rozmýšľať. Aj sa tak s hrdosťou nazývame, že človek múdry. Faktom je, že slová nás spravili múdrymi. Však v školách do hlavičiek hustia múdrosti priemerne sedem hodín denne. To sa už niečo predsa len nalepiť musí. Ale to ozajstné využitie slov sa pravdepodobne končí s Euklidovou vetou a s vypýtaním si aspirínu či žiletky.
Záplava slov. A my sme ako také rybičky.
Keď bratovi vyskočila rybka z akvária, našli sme ju za skriňou. Vyzerala ako sušená slivka.
Aj ľudia sa boja, aby sa z nich nestala sušená slivka. Možno preto majú potrebu stále splietať piate cez deviate. Aj vtedy, keď to priam kričí, že teraz má prísť ticho.
Všimla som si, že s človekom je omnoho ťažšie mlčať. Pre mnohých je mlčanie ako svätená voda pre čerta. Už len zo zásady sa ho boja. Potrebujeme sa hrať na psychológa, všetko analyzovať, všetko okomentovať. A pritom... pritom sú všetky tieto krásne slová len vypestovaným tikom.
Nevravím, slová sú silná zbraň. Taká dvojsečná. Nuž a ľudia by sa ju mali naučiť používať s rozumom. A vtedy, keď ju naozaj netreba, nech ju strčia do skrine a voľnou rukou objímu blížneho svojho. A pokúsia sa počúvať srdcom. A nie za každú cenu len hovoriť a kecať a byť srdečne hluchou sušenou slivkou.
